Ale nakoniec sme rozťali gordický uzol všetkých pre a proti. Tým že sme si povedali, že si tento pobyt navzájom darujeme ako vianočný darček a uvidíme kto má pravdu. Predpokladali sme že pár dní stačí, aby sme s našim tempom frenetických bláznivých japonských fotografov zvládli aspoň najznámejšie pamätihodnosti a prírodné krásy vo viac ako polovici ostrova. Pôvodne sme plánovali že prejdeme našim autom k pobrežiu a trajektom z Cherbourgu sa dostaneme do Írska. Po zhliadnutí cien trajektu (250 - 350E), výpočte ceny cesty s nutným ubytovaním (350) a na druhej strane smiešnej ceny za letenku (100) a prenájom auta v Írsku (250 - 350) zvíťazila znovu naša obľúbená letecká nízkonákladovka.
A tak začala moja milovaná fáza – plánovanie a zdokonaľovanie plánov – no, však každý má svoju úchylku.... ;-) Aby som zistil na koľko dní ideme, začal som hľadať na webe informácie o Írsku .... a počet potrebných dní sa utešene rozrastal. Nakoniec som sa dostal k číslu 14 a to sme museli vynechať celú severnú časť ostrova, ktorú navštívime snáď niekedy inokedy. Okrem toho sme si povedali že dva týždne hektického pobehovania je viac než dosť na jeden krát aj na nás (pozn(2008): vtedy to bola pravda...:-) ).
Podľa vytlačených a následne absolútne neprehľadne počiaraných máp sme zistili, že najlepšie je použiť tri základne na výlety do okolia a na cestách medzi nimi navštíviť ostatné plánované miesta. A po ďalších desiatich verziách plánu sme boli obaja spokojní a mohli sme presunúť svoju pozornosť na ubytovanie. Po dlhom hľadaní a ešte dlhšom vyberani sme našli polohou, cenou aj vzhľadom akurát vyhovujúce B&B v okolí Dublinu, Kenmare a Galway. A po pobyte všetky tri môžem len a len doporučiť.
Po všetkých tých plánovačkách a rezerváciách sme prežili niekoľko mesiacov vytešovania sa, a už sme leteli... Po pristátí sme zaplatili auto a odviezli nás na parkovisko aby sme si ho vyzdvihli – je to pre požičovňu lacnejšie ako mať priamo na letisku prenajaté veľké priestory. Už pri odvoze som zistil že všetky moje obavy z opačného šoférovania sú oprávnené – každú chvíľu som sa podvedome desil z toho ako všetci tí magori jazdia v protismere, a ja na mieste šoféra nielenže nemám volant, ale ani brzdu, ktorou by som to šialenstvo zastavil!
A to najhoršie nastalo keď sme si vyzdvihli kľúče od nášho dočasného auta. Samozrejme som si automaticky otvoril dvere na spolujazdcovej strane, a tak som po „pikosekunde“ ( ;-) ) zmätenia mohol predstierať aký som galantný a ako pozorne priateľke otváram dvere. Po nasadnutí a desaťminútovom trénovaní nasucho som si povedal, že najrozumnejšie bude skočiť rovno hlavou do vody. Aspoň že pedály súhlasili s tým na čo som zvyknutý, to som bral ako jedno z mála príjemných zisteni. A tak som naštartoval, a rozbehol sa von z parkoviska...
Keď spomeniem že sme mali Nissan Micra, tak každý kto pozná moje rozmery určite nadobudne dojem, že do tak malého auta sa musím súkať obuvákom a že mi pri vystupovaní zostane na zadku. Ale opak je pravdou - bol som príjemne prekvapený vnútorným priestorom – ale samozrejme aby sme sa neprevrátili, vždy som si odopol pred vystupovaním pásy – riskovať to predsa nebudem... ;-).
Po hororovej jazde na predmestie Malahide som sa zúfalo držal proti svojim inštinktom v protismere – tak ako všetci tí šialenci - a tešil sa z každej možnosti predbiehať a zaradiť sa aspoň na chvíľu do normálneho pruhu. Keď sme sa dostali na výpadovku, už to bolo lepšie, mohol som sa preradiť do pravého pruhu a cítiť sa aspoň trochu normálne.. Po 10 kilometroch od parkoviska som sa konečne prestal snažiť radiť rýchlosti na dverách, a dorazili sme k penziónu. Domáca Olive nás privítala krásnou spevavou írskou angličtinou a ja, zvyknutý na suchú, nevzrušenú slovensko-kvázioxfordskú som mal zo začiatku problém vôbec rozumieť o čom hovorí.... Po krátkom zdvorilostnom rozhovore sme konečne zapadli do izby a zaryli nosy do postele...
Výborná vec na ubytovaní Bed & Breakfast je práve posledná časť názvu – raňajky. Človek nemusí hneď ráno hľadať čo si dá, bežať do obchodu pre čerstvé pečivo a tak. A írske raňajky, to je kráľ kalorických raňajok ako ideálneho základu na deň plný behania po pamiatkach. Kým nám Olive priniesla naše prvé „full irish breakfast“, už sme si z presklenej šesťuholníkovej jedálne užívali výhľad na upravenú záhradu, osvietenú ranným slnkom, popíjali perfektný čerstvo vytlačený pomarančový džús, čaj s mliekom a z kuchyne k nám prúdila vôňa opekanej slaniny...
A donesené raňajky? Tie ma nesklamali - grilovaná údená slanina, ktorá vlastne mastnú časť nemala, opekané huby, biely a tmavý puding, ktorý v našom jazyku nazývame jaternicou a krvavnicou, opekané párky, volské oko, horúci opečený toastový chlieb a tmavý domáci sódový chieb, maslo. A ostatné možnosti? Praženica s údeným lososom, kaša porridge, perfektný horký pomarančový džem... Krásny začiatok dňa, čo aj drevorubačovi vystačí až do večera...
