reklama

Metal is not dead!

Pamätáte si niekto na časy, kedy takmer každý z nás bol metalista alebo depešák? Vo fáze dospievania sme sa snažili podvedome zaradiť do nejakej skupiny, tak ako asi v každej dobe a každej spoločnosti. Samozrejme aj u nás existovali škatuľkovania podrobnejšie a presnejšie – ale nám väčšinou na navodenie pocitu že niekam patríme stačilo označenie metalisti. Časom som z prezentovania svojho hudobného cítenia navonok vyrástol, zistil som, že k obleku a vyššej pozícii sa nehodia dlhé vlasy, "svojej" hudbe som však vnútorne zostal verný. Ale v poslednej dobe som počul veľa rečí o tom, že metal je mŕtvy a ostáva len ako legenda a hudba, ktorú počúva pár úchylov. Zamyslel som sa nad tým a usúdil, že to nie je až tak pravda.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (63)

Vždy som bol fanúšik celej škály hudby – od folku, country, cez hardrock, punk až po hardcore a deathmetal. S mäkšou hudbou problém nikdy nebol, ale počuť a kúpiť niečo tvrdšie než Wham, prípadne Michal David bolo takmer nemožné. Neochota popíkovo ladenej spoločnosti, ktorá odmietala inú hudbu bola zakorenená natoľko, že každá tvrdšia pesnička bola automaticky označená za nehrateľnú a každý kto ju počúval za chuligána, čo prepadáva dôchodkyne a čuchá toluén. Tvrdá hudba sa hrala v rádiu jediný krát v týždni – pol hodinu v relácii Větrník. Boli sme taký amatérsky mediálny underground. Z nedostatku iných možností sme chodili aspoň raz do roka do Budapešti pre “orykynal“ kazety a tvorili tak časť pirátskej obce. Ten kto mal nášivku Kreator na svojej vyšúchano-roztrhanej riflovke Prekon bol kráľ našej lavičky zablatenej od kanád, vládca okolitého špakmi pokrytého územia za výmenničkou, a samozrejme veľký drsný boss každého koncertu „skorometalovej“ Tublatanky. Počúvali sme superkazeťáky, ktoré dodávali pri najvyššom výkone metalu krásny overdrivovo-deformovaný zvuk, a temnej atmosfére hudby prispievala aj superkvalitná kazeta Polymer či Emgeton za stovku – najmä po treťom nahraní s autentickými hlasmi duchov v pozadí. Navyše Tesla vyrobila perfektný magnetofón, ktorý sa dal nosiť na pleci a to mu dodalo na popularite. Malé ploché Panasoniky nemali šancu prehlušiť môj pekelný stroj, keď začal revať Brekindló, Brekindló... Nastúpil fenomén Metallica a každá ich nová platňa bola lepšia a lepšia. A potom vydali čierny album a my sme sa zdesili – tvrdosť mierne ustúpila melodičnosti. To sme považovali za zradu metalu a celej armády fanúšikov. Zanevreli sme na novšiu tvorbu kapely a ostali pri počúvaní ich starých dobrých vypaľovačiek. Nepochopili sme totiž diabolský plán Jamesa Hetfielda a jeho spoluhráčov.    Na čiernom albume sa nachádzajú dve pesničky, ktoré podľa mňa pomohli metalu najviac v jeho histórii. “Nothing else matters” a “Unforgiven” sa svojim zaradením ku klasickým “ploužákom” dostali vcelku bez problémov na špice hitparád. Každý kto pri nich oblápal na dýdžine svoju partnerku (teda skoro každý) ich poznal a mal rád – stali sa neoddeliteľnou súčasťou poslednej – posteľno-prípravnej - hodiny zábavy. Asi preto popíková verejnosť prijala aj nasledujúcu pesničku, ktorá bola hudbou iba napol slaďáková – “One”. Druhá polovica - typická tvrdá Metallicovská – sa zviezla s tou pomalou a naštrbila atmosféru rádií dovtedy vyhradenú tuc-tuc rytmom a sladučkým chlapčenským skupinám. To pripravilo pôdu na prijatie ďaľšej – ale už takmer “čistokrvnej” metalovej pesničky – “Enter Sandman”.  Odvtedy sa vyrojili kvázimetalové kapely, ktorých tvorba je bez problémov všade akceptovaná a teda aj hraná spolu s “mäkkou” časťou hudby. Hudba, ktorá by sa dala charakterizovať ako metalová sa dá počuť kedykoľvek. Ešte aj pózeri typu Robbieho sa vo svojich klipoch tvária a ozdobujú ako Lemmy či Ozzy - a ich fanynky pod týmto vplyvom sú už nerozoznateľné od metalových „kitties“ kedysi aj dnes vídavaných na metalových koncertoch. Za koncertné verzie piesní od Pink by sa nehanbila žiadna heavymetalová kapela starých čias. Preto vždy, keď mi niekto bude hovoriť že metal je mŕtvy, ja sa iba usmejem, prikývnem a v duchu uvidím všetky tie nagelované hlavy na diskotéke, kývajúce sa v rytme Limp Bizkit - s majiteľmi hláv poskakujúcich v póze paródie na blackmetalového gytaristu.     Metal vyhral. Prenikol a obsadil stále sa zväčšujúce miesto v našej lokálnej popkultúre tak, že už ho nikto ľahko neodstráni. Zmiesil sa s pop hudbou, niečo stratil a niečo získal, nenápadne infiltroval diskotéky a pop hitparády, dostal sa hlboko do mediálneho stredoprúdu a dôrazne ho celý pritvrdil. Metallica bola tým prvým trójskym koňom, ktorý na potrebný čas chameleónskym spôsobom navonok vystupoval ako niečo príbuzné popovej hudbe. Prenikol do nej, ale v sebe niesol typicky metalový potenciál, dovtedy tak dôrazne odmietaný. Aby sme sa presvedčili o tom, ako to je v našich končinách, vždy sa stačí pozrieť na rebríček nejakej hitparády – tu v Čechách napríklad “ESO”, kde sa na popredných miestach neustále objavujú Kabát, Rammstein či Linkin Park...    Ako som už povedal - čierny album od Metallicy nemám veľmi rád. Ale som rád že ho vydali.   Metal Hunter.

Peter Šiška

Peter Šiška

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som dlhoročný IT manažér a kouč, ale zaoberám sa meditáciami a duchovno-energetickou oblasťou intenzívne asi dvadsať rokov. A pretože som sprievodcom a pomáham ľuďom z ich bludných kruhov, v blogu budem písať skôr úvahy a zážitky z tohto súdka. Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestaCestovanieZáujmySebakritikaHudbaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu